Starých ľudí treba počúvať

Autor: Denisa Brlášová | 21.2.2012 o 17:26 | (upravené 25.3.2012 o 15:19) Karma článku: 14,31 | Prečítané:  1102x

Plynutiu času a života sa nehvyhneme. Ľudia sa narodia, žijú svoj život tak, ako si zvolia, časom prichádzajú malé radosti, menia sa na veľké, veľké sa menia na malé, stretnú nás mnohé úspechy a sklamania, pod očami pribúdajú vrásky. Každý ďalší deň na nás čaká s niečím novým, každý večer sa pred spaním lúčime s tým, čo našu dušu dnes spravilo bohatšou. Roky utekajú, sviečky na torte pribúdajú, naše životné priority sa menia, hodiny tikajú, a neustále prichádzajú a odchádzajú noví ľudia. Okamihy sa nám len tak mihajú pred očami, spomienky sú nahradené novými a ukladajú sa niekde hlboko v nás. Nezabúdame, len si nepamätáme.

*fotky nie sú moje*fotky nie sú moje

Jeden umelec raz povedal, že najväčším paradoxom života je to, že aj keď star(š)í ľudia majú odpovede na všetko, nik ich už nepočúva. Lebo sú starí,lebo to bolo dávno za ich čias, lebo majú „predpotopné" názory... Avšak mali by sme si uvedomiť, že práve oni sú tí, ktorí pre nás vychodili všetky tie chodníčky, po ktorých sa my prechádzame teraz prechádzame.

Ako malá som milovala tráviť letá u starkej na dedine. Skoré ranné budenie kohútím kikiríkaním, v kuchyni teplá vôňa vajíčok a horúcej čokolády, a predo mnou deň plný behania po lúke, skrývania sa vo vysokej tráve pred kamarátmi. Nemala telku, nemala počítač, telefonovať sme s rodičmi chodili raz do týždňa k susede o tri domy ďalej. Keď nás večer ukladala do obrovských páperových perín, na ktorých vôňu si dodnes spomínam, vždy sme ju poprosili, aby nám povedala rozprávku. Nečítala nám z knižiek, ale z hlavy. Rozprávala nežným hlasom, sem-tam si odkašľala. Boli to rozprávky raz o smutnej dievčine píšucej list chlapcovi na vojne, raz o bocianovi, ktorý priniesol postihnuté bábätko, no jeho rodičia ho aj napriek tomu veľmi ľúbili, inokedy nám rozprávala o čítaní básní pod jarnou čerešňou v záhrade či o záhadnej smrti židovskej najlepšiej priateľky. Všetky rozprávky vedela naspamäť. Niekedy sme pri nich zaspali, inokedy sme sa po zhasnutí svetla s malou sestrou zamýšľali, či chlapcovi na vojne prišiel list a či na svoju milú naozaj zabudol, ako si to vtedy myslela ona. Až na druhý večer nám starká v ďalšom príbehu prezradila, že chlapec sa z vojny nikdy nevrátil. A mne pribúdajúcimi rokmi dochádzalo, že tieto „rozprávky" boli všetky od jedného autora, ktorý určite nepísal hravé texty pre deti, a tým autorom bol sám Život.

Dnes býva starká v malom meste, v paneláku, kde nežije kohút, a aj mohutné periny časom vymenila za tenké, ohrievacie paplóny. Každé prázdniny mi vysvetlí slovenčinu, chémiu aj latinčinu. Prekonala veľa chorôb a dôkazala vstať z popola ako Fénix počas najhlbšej depresie. Cnie sa mi, pretože býva ďaleko, a obdivujem ju.

Každý piatok cestujem domov vlakom. Vždy tá istá trasa, tie isté polia, domy, stanice, dediny, dážď na okne. Občas sa trasa zmení, a ja idem návštiviť svojich známych. Miestenky si nekupujem. Kúpila som si raz, no keď som sa predrela cez plnú chodby stojacich cestujúcich k svojmu kupé, na mojom mieste sedel starý pán. Sedel vzpriamene, s vystretým chrbtom, no bolo vidno, že každý pohyb jeho krehkého tela mu spôsobuje bolesť. Tašky som si položila na zem, a zvyšok cesty som stála. Ani ma len nenapadlo ísť ho požiadať, aby ma pustil na moje vopred zaplatené miesto.

Každý piatok si sadnem do kupé, a ocitnem sa medzi piatimi cudzími ľuďmi. Nie sú cudzí len mne, sú si cudzí i navzájom. Každý sa ma ako novú spolucestujúcu v krátkosti premeria, a potom sa každý vráti k svojej pôvodnej činnosti. Niektorí čítajú knižku, iní počúvajú v ušiach nahlas hudbu alebo sa smejú nad filmom v malom prenosnom počítači. Ja sa väčšinou dívam von oknom. Prečítam pár strán, vypočujem si pár piesní, no je ťažké sústrediť sa. Z času na čas mám to šťastie sedieť v jednom kupé so starým človekom. Či už žena alebo muž, už na prvý pohľad je to najšarmantnejšia a najslušnejšia osoba v kupé.

Hľadím na ruky starčeka, zvráskavené, a premýšľam, koľko vnúčat nimi hladil, a či už sa dočkal aj pravnúčat. Prihovorí sa prvý, spýta sa, čo čítam, kam cestujem. Reagujem milo, a nie jednoslovne. Spoza hrubých okuliarov na mňa hľadí a ja mám pocit, že mu nemám čo dať. Nie fyzicky, nie materiálne, ale duševne. Po celom dni presedenom v škole, naplnená novými informáciami sa cítim akoby som absolútne nič netušila o živote. Začne mi rozprávať o vojne, o komunistoch, a vyhrážkach, o narodení syna, o vyštudovaní univerzity pre seniorov, o vnúčikovi, a druhom vnúčikovi, o prvých krokoch, o infarkte manželky, o čerstvých kvetoch na jej hrobe... A mne sa chce plakať. Najradšej by som ho pevne objala ešte pred vystúpením z vlaku v mojom meste. Nie je to žiadny slabý starec, ktorého treba ľutovať, ako som si myslela na začiatku cesty, je to silný muž, ktorý by mi zodpovedal na každú jednu otázku, ktorú by som mu počas cesty položila. Nepozná e- mail, ani Skype, ale pozná Boha, vernosť, domov. Obliekam sa, otváram dvere kupé.

-Pekný deň..

 Aj Vám. Pekný život. A ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?