Nadránom sa strhávame zo zlého sna, plačeme do vankúša. Ideme sa napiť, cestou do kuchyne skontrolujeme psíka, či je ešte tam, pohladíme ho. Napadajú nás tie najhoršie scenáre z hororových filmov, priam sme si istí, že po otvorení chladničky v nej nájdeme mŕtvolu. V kúpeľňovom zrkadle sa na nás má pozerať zúbožená tvár, ktorá naháňa strach. Keď cez tú „džungľu príšer" prejdeme a vrátime sa do izby, zabuchneme dvere a v rýchlosti sa ponáhľame pod paplón. Zababúšime sa až po nos a prosíme, nech rýchlo zaspíme,nech už je deň, svetlo,ráno..
A o pár hodín sa zobúdzame, všetko sa vracia do normálu. Ponáhľame sa, nadávame, prečo sme nevstali skôr. Negatívnu energiu rozširujeme všade okolo seba. V rannej zápche trúbime a na semafor prejdeme cez červenú, v robote si bielu košeľu oblejeme kávou a už zase nič nestíhame. Vlasy máme strapaté a na záchode sa líčime do zbláznenia, pretože líca sú príliš červené, oči príliš vpadnuté, pery pribledé. Dirigujeme, kontrolujeme, vyhadzujeme, nadávame, ohovárame. Sme úspešní, dôležití ľudia na vysokej úrovni a zabúdame, že len v noci sme boli malými deťmi, ktoré sa báli obyčajnej strašidelnej postavy z filmu, ktorý šiel pred týždňom v tej nudnej telke, pri ktorej presedíme hodiny.
Ideme do kostola, no celý čas v hlave listujeme svoj diár, pýtame sa ak naozaj existuje božia spravodlivosť, tako ako je potom možné, že ja mám 5 kíl navyše, u kozmetičky hodinu bľaboceme o tom, aký nový drahý kostým mala kolegyňa, kto jej ho asi kúpil, musí v tom byť čerstvý bohatý milenec. V obchode držíme ľuďom dvere, ale v duchu ich súrime, aby prešli, nemáme predsa celý deň, skladáme komplimenty, no v duchu sa smejeme a pohŕdame. Chceme zachrániť svet, no pľujeme mu rovno do tváre. Chceme skladať hrdinské obety, pritom nepozdravíme starú susedku „Dobré ráno."
Prídeme domov, a v zrkadle nás čakáme My. Maskara je preč, oči sú vpadnuté, kufrík s dôležitými papiermi na podpísanie je zabudnutý v aute. Plačeme, prečo je nám ubližované, ale ubližujeme my. Kričíme bezdôvodne, závidíme, tešíme sa z ľudského nešťastia. Nezavoláme mame, lebo celý deň je priskoro a naraz je už noc, sľúbili sme, ale niekto počká. Pred spaním si ako malé dieťa zastrieme žalúzie, zamkneme dvere na sto zámkov, skontrolujeme stav pod posteľou a dúfame pre pokojný spánok. Niekde je chyba.
Prestaňme sa pozerať pod posteľ, príšery sú skryté v nás...