Najprv bola láska. Nič, len čistá láska medzi mužom a ženou. Neskôr bola vojna. Muži odchádzali na front (tvrdá práca), a ženy rodili doma („ľahká" práca?). Potom už skoro konečne prišiel vhodný čas na zrovnoprávnenie a zrovnanie dôležitosti našich úloh a poslaní. A namiesto toho sa stalo čo? Prišla „Playboy"-ská ideológia a žena sa stala bezmocnou bábikou a hračkou v rukách muža. Toto bol začiatok feminizmu. Samozrejme, vzbúriť sa proti takejto hlúposti je plne akceptovateľné a pochopiteľné. Betty Friedanová ako zakladateľka prvej vlny feminizmu v Amerike začala postupne prichádzať s vecnými argumentami ako vylúčiť túto teóriu žien. Mala úspech. Keď to videli ostatné ženy, pridali sa k nej. Nie pre jej názory, ale pre tú publicitu! Slávu, zrazu boli všetky ženy v novinách, v televízii, stále sa pridávali ďalšie a ich nenávisť voči mužom rástla. A ako rýchlo! Čo Friedanová poňala ako túžbu zmeniť obraz ženy v spoločnosti, ale pritom nezhoršiť obraz muža, iba tieto dve pohlavia vykompenzovať, bolo onedlho premenené na totálnu show, a Friedanová bola nútená odstúpiť na pokraj diana, keďže jej názory a presvedčenia už nikoho nezaujímali. Ženám dlho netrvalo, kým namaľovali dokonalý obraz nepriateľa. Všetci chlapi sú násilníci, alkoholici, znásilňovači. Príslušník mužského pohlavia je podľa feministickej ideológie považovaný za nepriateľa, doslova vojnového protivníka, a tak neexistuje žiadny dôvod, prečo by nemohol byť ponižovaný, ničený a osočovaný na verejnosti i v súkromí. To sa predsa v každej vojne robí so svojou korisťou, nie?
Najhoršie je urobiť si dva stĺpčeky-vy muži a my ženy. A následne súdiť všetkých podľa toho. Samozrejme, existuje hlúpa žena. A existuje hlúpy muž. Hlúpa žena trpí bitku, neveru, bolesť akéhokoľvek pôvodu zapríčinenú mužom, či už fyzickú alebo psychickú. Vyhovára sa, čaká, verí, dúfa, kým jej celé okolie za chrbtom šepká, aká je naivná. Hlúpy muž bije ženu, podvádza ju, zapríčiňuje jej bolesť, či už fyzickú alebo psychickú. Neopustí ju, týra ju už len svojou prítomnosťou, a v duchu sa na nej smeje, aká je len naivná. Toto je modelovo najhoršia situácia, o ktorej už všetci niekedy počuli, stretli sa s ňou u kamarátky, alebo zažili na vlastnej koži. Ale sú takí všetci? Je z nich aspoň POLOVICA, ktorí sú takí? Nie, nie je. V našich očiach možno, v našich vykonštruovaných nezmyselných teóriách možno, ale v realite nie.
Mnoho dnešných žien (feministicky orientovaných) nevstupuje do manželstva so sľubom „zostanem pri tebe navždy, budem sa o teba starať, spolu všetko zvládneme," ale s krikom „prisahaj mi,že mi budeš platiť na dieťa, keď sa rozvedieme!" Muži sa v takýchto prípadoch nestávajú manželmi, hlavami rodiny, ale doslova väzňami.
Feminizmus sa nestavia len proti mužskému pohlaviu, ale, aj keď si to mnoho feministiek neuvedomuje, proti celkovému zdravému a prirodzenému obrazu rodiny. Príroda to zariadila tak, že na vznik ďalšieho tvora treba spojenie oboch pohlaví. Túžba po rodine je pre ženu prirodzená, ani feministky ju nedokážu potlačiť. Túžba po láske, dotyku druhého človeka je taktiež pre ženu prirodzená, a nie je v našej moci zmeniť svoju orientáciu, keď sa nám zachce. Následkom tohto rastie počet slobodných matiek, a dieťa od malička vyrastá iba s jedným rodičom, tento fakt ho neskôr v živote takisto ovplyvňuje. Zle, alebo ešte horšie.
A ako sa feministky pozerajú na lásku? Krvopotne negujú možnosť jej existencie, ale nemôžu ju úplne poprieť. Lásku definujú ako „špeciálny psycho-patologický stav fantázie."
A k nám, milujúcim ženám-nie je to hanba, že im navaríme. Raz sa toho dočkáme aj z ich strany. keď sa raz nad tým zamyslia, aj čisto bude. Nie je to hanba upratať, a nechať ich pozerať futbal alebo ísť s kamarátmi na pivo. Lebo na konci večera aj tak prídu domov, pobozkajú nás, a povedia „Tešil som sa na teba." Postarajú sa o nás, tak ako to sľúbili, a pre tieto chvíle sa ich oplatí milovať a nesúdiť.
Nemám vyštudovanú psychológiu.
A už vôbec nie som odborníčka na vzťahy.
Niekedy sa len stačí pozrieť okolo seba.
