Niekde v diaľke krákala osamelá vrana. Aj on bol sám, ale vedel že už čoskoro nebude. Zavrel za sebou drevené,
vŕzgajúce dvere. Pohľad na túto tmavú, pustú krajinu v ňom zanechával čudný pocit prázdnoty. Chcel tu nechať svoj obdiv, nechcel trúchliť pri odchode. Dve opustené chatrče, pár dobitých stromov a ani známka života nikde navôkol. Áno, bol ešte živý. Pod oknom jednej z chatrčí tichučko tlel ohník, akoby sa ani tomu už nechcelo na tomto svete byť. A Deduško nešťastne tušil, že aj jeho oheň čoskoro dohorí. Vietor sa zosilňoval a tenké konáre stromov už nebezpečne praskali. Rozbité okno vydávalo spolu s vetrom hrôzostrašný zvuk. Krik dieťaťa. Obloha vyzerala akoby sa všetky mraky naraz rozhnevali, no Deduško bol pokojný. Toľko ráz si v hlave potajomky
predstavoval túto chvíľu. Čierna obloha sa postupne menila na ťažké, studené kvapky, a jedna po druhej bezbolestne udierali do starca. Necítil vôbec nič. Už nepočul tú osamelú vranu, a ani oheň už nehorel, ale dažďové kvapky postupne osvetľovali celú krajinu. V diaľke sa črtal úzky, dlhý chodník, ktorý Deduško predtým nevidel. Jeho telo bolo ľahké ako pierko a kolená ho sklamali, dotkol sa zeme bez utrpenia. Také si to zaslúžil. Jeho duša pobozkala čelo muža a zamávala zbohom, ako odhalila jeho posledné modlitby. Modltitby tohto vznešeného stvorenia. Duša sa zmenila na malú hviezdičku a ponáhľala sa dlhočizným chodíkom. Sľúbila, že sa vráti.