Každý z nás, bohužiaľ bezohľadu na to, ako málo si to niektorí zaslúžia, má moc ovplyvňovať ľudí okolo seba. Pohľad na zívajúceho človeka v nás evokuje silnú túžbu zívnuť tiež, smiech býva ešte nákazlivejší a pri slzách druhých nám tiež nebýva najveselšie. Keď ideme medzi ľudí s blbou náladou a „tým najhorším psychickým stavom na svete,"čakáme, že priatelia nás rozosmejú, že nás z toho dostanú, veď koniec koncov od toho sú tu-nie? No stáva sa opak- kým stihnú rozosmiať nás- plačú ONI..
Veď minule som sa zobudila s takou dobrou náladou!!
Všetko naznačovalo tomu, že onen deň D mal byť „dobrý deň." Ráno bolo gýčovito krásne, so všetkým, čo k takému ránu patrí- vtáčiky za otvoreným oknom, vlažné kvapky rannej sprchy a na zarosenom zrkadle „namaľovaná" smejúca sa tvár, toasty, káva, slnko, v rádiu obľúbená pieseň a pozitívna predpoveď počasia.
Obľúbené šaty uschnuté, školské učivo kompletne naštudované, už len vyjsť von a začať žiť!
V cieľovej stanici bodu B ma na okamih zasiahol závan negatívnej energie.
-Nie, to nič nie je..vravím si. To ma len prišla pozdraviť a popriať mi pekný deň.
Začalo sa to kamarátkou. Bola smutná. Lebo slnko dnes svietilo, a ona si dala dlhé nohavice, a k tomu si asi zabudla doma na skrinke v chodbe slnečné okuliare, a asi je aj celkom nevyspatá..
-Nie, ani ona mi to nepokazí. Nie, nenechám sa.
No keď prišla kamarátka druhá, kamarát tretí, začala som sa skrývať. Moja bublina šťastia kričala o pomoc, bola krátko pred prasknutím, a ja som niečo musela urobiť.
-Odchádzam, kašlem na vás!
Sedela som vonku na lavičke a dýchala som slnko. Iba ja a moja pozitívna energia. Najprv som to počula len potichu. Veľmi potichu.
-Ah...
Nič to.
-Áách,bože...
???
-Ó, nie...
KTO SA OPOVÁŽIL NARUŠIŤ MOJU ENERGIU?!
Kamarátka. Au. Bolelo ju. Už ani neviem čo. Stále je niečo bolelo. Rebro, mozog, vlas. Srdce? Lebo stále si hovorila, že stále ju to bude bolieť, a tak ju asi vesmír mal natoľko rád, že jej toto často opakované želanie splnil, a veru ju to aj stále bolelo.
A ja som nechcela byť sebec.
Len som v ten deň naozaj chcela byť šťastná.
Ale ako správna priateľka som odsunula už vtedy scvrknutú bublinu šťastia, ktorá s rachotom spadla z lavičky dole na zem, a spravila som vedľa seba miesto pre „nešťastnú" priateľku.
-Ách, ty moje chúďa, no rozprávaj, čo sa stalo...